Akí všelijakí sú kňazi. „Nevyhovieš nikomu.“ Je všeobecne známe, že reči sa šíria a kolujú – tu sa pridá, tam uberie, ale ľudia sú už raz takí, že tento kolotoč hlasov sa jednoducho zastaviť nedá.
Ponúkam Vám niekoľko myšlienok, ktoré zachytil neznámy autor:
Ak kňaz hovorí s niekým, kto má veľa peňazí, je považovaný za kapitalistu, alebo za ziskuchtivca.
Ak je na strane chudobných je komunista.
Ak má živú a veselú povahu, je to pôžitkár.
Ak je naopak zádumčivý, je to neuspokojený, frustrovaný človek.
Ak je pekného vzhľadu, prečo sa neoženil?
Ak je nepekný asi ho nijaká nechcela.
Ak chodí do krčmy je to pijan.
Ak tam nechodí, nevie sa stýkať s ľuďmi.
Ak sa oblieka do civilného šatu, je sveták.
Ak chodí stále iba v kňazskom habite, je konzervatívny.
Ak hovorí so ženami, ej... ej... tu niečo nehrá.
Ak je v styku s nimi zdržanlivý, svet nevidel takého neprístupného a odmeraného čudáka!
Ak má pre deti vždy naporúdzi pohladkanie, je detinský.
Ak deti nikdy nepohladí, je to kňaz bez srdca.
Ak je tučný, je to labužník, ktorý si nič z toho čo sa dá zjesť nevie odoprieť.
Ak je chudý, neje, aby ušetril.
Ak káže viac ako desať minút, má príliš veľa rečí, nevie, kedy má skončiť.
Ak je jeho kázeň krátka, chudák, už nevie, čo by mal ešte povedať.
Ak nosí dlhé vlasy, chce byť silou mocou moderný.
Ak ich má ostrihané nakrátko, je nemoderný.
Ak pokrstí a zosobáši každého, berie sviatosti na ľahkú váhu.
Ak vyžaduje, aby sa na ich prijatie náležite duchovne pripravilo, je puntičkár a veriacich od sviatostí iba vzďaľuje.
Ak niekedy stratí trpezlivosť, chýba mu milosrdenstvo.
Ak trpezlivosť nikdy nestráca, má v žilách nie krv, ale srvátku.
Ak často navštevuje svojich farníkov, nikdy nie je doma.
Ak ich nenavštevuje a zostáva len v kostole, alebo na fare, je to odľud a o nikoho sa nezaujíma.
Ak hovorí vo svojich kázňach o Bohu, je abstraktný.
Ak hovorí o praktických veciach a problémoch, politizuje.
Ak sa radí o otázkach súvisiacich so životom a dianím vo farnosti s farskou radou, necháva sa od nich vodiť za nos.
Ak takúto radu nemá, je to autoritár a klerikál.
Ak píše do novín, je márnivý a príliš veľa si o sebe myslí.
Ak do nich nepíše, no áno ... čo do kultúrnej úrovne, na to nemá.
Ak má skromné, nebodaj iba staré a ošúchané auto, je to držgroš.
A v týchto „ak“ by sa dalo ešte pokračovať, kto vie ako dlho. Ale čo sa dá robiť? Tak to bolo, tak to je ... a tak to aj bude? Želajme si a dúfajme, že to tak nebude!
Pred nedávnom som čítal nasledujúce myšlienky o rehoľnom povolaní: „Je možné, že v našej dobe smädnej po mystike a posvätne, sa kláštory po roku 2000, čiže v novom tisícročí, stanú tým, čím boli v stredoveku: strediskami spracovania minulosti a tvorby nových životných modelov pre budúcnosť – teda učiteľmi múdrosti“.
Pochované zaživa, tak označujú rehoľné sestry žijúce v klauzúre svetácki ľudia – ľudia bez myšlienky na Boha ... Ženy, ktoré utiekli pred sklamaním, ktorým svet častuje svojich obyvateľov... Alebo naivné tvory, ktoré žijú z nostalgie minulých storočí? Práve opak je pravdou. Ony sú korene Cirkvi... Sú ako korene stromov, ukryté pred zrakom, šliapané a znevažované. Avšak len vďaka nim môže strom Cirkvi kvitnúť a prinášať ovocie. Sú zázemím, ktoré zásobuje svet duchovným pokrmom. To sú neraz ich skryté modlitby a obety, ktoré prinášajú aj za nás, našu farnosť, to je ich neraz skrytá, nenápadná pastoračná činnosť. Uvedomujeme si to, že niekto sa za mňa, za nás, modlí v Sninskom kláštore, alebo v kláštore v Spišskej Novej Vsi, či na Karmeli v Košiciach? Prečo som si dovolil takto uvažovať?
Nuž v tomto týždni 2. február je Svetovým dňom zasväteného života. V tomto meste vyrástlo mnoho povolaní, kňazských i rehoľných. Pôsobilo mnoho kňazov. Pamätáme na nich? Modlíme sa za nich? Podporujeme ich svojím záujmom i dobrým slovom? Pamätajme na nich nielen v tento deň, ale v každý deň... Venujme im tichú modlitbu pred Oltárnou Sviatosťou v tento deň...